Kedysi reprezentácia aj tituly, dnes vinotéka a "horská" liga
Kedysi reprezentácia aj tituly, dnes vinotéka a "horská" liga
Kam sa vytratili? Dlhé roky bol stabilným obrancom, bez ktorých si slovenskú extraligu snáď ani nešlo predstaviť. Postupne sa objavil v šiestich tímoch najvyšej súťaže, svoje si odohral aj v reprezentácii. Rozvážny obranca s výborným hokejovým myslením sa z hokejových štadiónov vytratil. Vladimík Vlk sa vydal podobným smerom ako legendárny Igor Larionov.
Aktívna kariéra na konci, odchod potichu. Vzhľadom na vek sa však už dal očakávať. Vlado, čomu sa venujete? „Momentálne pracujem s vínom. Sme z vinárskeho kraja a nedávno som si otvoril dve vinotéky. Starám sa o chod týchto prevádzok. Predávam fľaše, rozvážam čo treba, venujem sa tejto oblasti. Pomaličky sa to rozbieha.“
Kedy a ako ste sa k tomu dostali? „Vždy som v živote robil len to čo ma baví. Toto mi odporučil kamarát Radovan Polák, ktorý robí so záhradkárskymi a vinárskymi potrebami. Asi štyri roky som sa zaujímal o to, čo budem robiť. Kamarát mi pomohol získať potrebné kontakty, rozbehol som to a teraz sa do toho zapracovávam.“
V oblasti vína sa angažuje aj legendárny ruský útočník Igor Larionov. Plánujete spoluprácu? „(smiech) Nie, zatiaľ sme sa nekontaktovali.“
V slovenskej extralige ste odohrali vyše 700 zápasov, ďalších približne 200 v Česku a celkovo máte za sebou zaujímavú kariéru. Naposledy ste sa v súťažnom zápase objavili v minulej sezóne, keď ste v drese českého druholigového Hodonína odohrali 6 zápasov. Do akej miery ste zostali pri hokeji? „Hrávam tzv. „horskú“ ligu. Naše mužstvo sa volá „Dreváci,“ čiže som sa dal tam, kde som bol celú kariéru (smiech). Ale nie, žartujem. Hráme približne raz za týždeň, záleží, ako vychádza rozpis. Inak sa v hokeji neangažujem, nemám ani trénerskú školu. Skúsenosti by som však vedel predať, no nikto ma v tomto smere nekontaktoval.“
O trénerskej činnosti teda neuvažujete? „Budem mať 45 rokov a ak by som teraz začal študovať, možno niekedy v 65-tich budem mať Á-čko. Takže to nehrozí. Odohral som vyše 900 zápasov, bol som aj v reprezentácii a mám len Céčko. Myslím si, že hráčom s takýmito skúsenosťami by aspoň to „B“ mali dať zadarmo, pretože skúsenosti tam asi už nejaké sú. Ale to by bolo na dlhú debatu.“
Sledujete dianie v hokeji? „Niečo si prečítam. A vari dvakrát som bol v tejto sezóne v Skalici na hokeji. Moja súčasná práca si totiž vyžaduje starať sa o biznis a času nie je toľko. Keď o šiestej-siedmej prídem domov, veľa času zo dňa už nie je.“
Skalica, Trenčín, Slovan, ale aj Zlín, Třinec či reprezentácia. Určite je na čo spomínať. Aká to bola kariéra? „Keď som mal 17, v Skalici mi hovorili, aby som skončil s hokejom. Vraj to ďalej nemá význam. Mal som však šťastie, že som išiel na hokejovú vojnu. Tam sa to všetko odrazilo správnym smerom. Kariéra to bola pekná, zaujímavá, precestoval som kus sveta. Videl som severské krajiny aj mnoho iných. Myslím si, že to, čo som dosiahol, sa veľa hokejistom nepodarí. Mám tri extraligové tituly a kopec medailí. Hral som v dobrých mužstvách, dvakrát som sa zúčastnil majstrovstiev sveta. Tam chodí zo Slovenska každý rok 7-8 obrancov, takže je to určite úspech, ak sa tam hráč dostane,“
Prečo ste mali svojho času skončiť s hokejom? „Ani neviem. Asi som nepasoval trénerom, ktorí ma vtedy v Skalici trénovali. Hrával som lepšie futbal než hokej, no sám seba som videl v hokeji. Potom som mal podobnú skúsenosť aj v Trenčíne. Asistent trénera mi tam vravel, aby som skončil a dal sa na futbal alebo tenis. Mňa to však nijako neurazilo, práve naopak. Hnalo ma to dopredu a dva roky po tejto vete som hral v reprezentácii. To hovorí za veľa.“
V závere kariéry sa pri vás mohlo učiť viacero mladých obrancov. Od koho ste vo vašich seniorských začiatkoch „odkukávali“ vy? „ Vtedy u nás bolo viacero hráčov z Brna, ale aj z Bratislavy, ako napríklad Jožko Klejna. Ďalším takým bol Mareček z Brna. Bolo tu viacero Brňákov, od ktorých sme sa my mladí učili, no dobrých „učiteľov“ som mal aj potom v Zlíne. Tam boli tiež starší hráči, ktorých mená si dnes už veľa ľudí pamätať nebude.“
Skúste predsa len menovať. „Trebárs Albrecht alebo Kožený. To boli hráči, ktorí mi tam v začiatkoch pomohli. Ja som tam išiel po vojenčine a okrem mňa bol v mužstve trebárs aj Jirko Heš. V Zlíne sme sa vtedy stretli viacerí hráči mladšej generácie.“
Neskôr ste to boli vy sám, od koho sa mohli mladí zadáci učiť. Ktorí z nich stoja za zmienku? „Mňa teší, že prakticky všetci mladší hráči, ktorí nastupovali so mnou, neskončili s hokejom, ale naopak išli hokejovo dopredu. Nechcem sa týmto nijako hodnotiť, ale snáď som im nejak poradil aj ja. Takí boli trebárs Richard Stehlík v Skalici, Ivan Švarný v Nitre alebo neskôr Marek Biro, hoci tomu sa momentálne nedarí, no má čas sa ešte presadiť. Všetci hokej hrávajú a to na dobrej úrovni.“
Poďme vypichnúť naj momenty vašej kariéry. Ako obranca ste nemali strieľanie gólov medzi prioritami, no vaše strely od modrej čiary určite patrili k tým nebezpečnejším. Ktorý váš gól vám najviac utkvel v pamäti? „Keď prídem do Bratislavy, ľudia mi často pripomínajú gól, ktorý som v drese Slovana dal proti Trenčínu. Vtedy sme vyhrali 1:0 a prerušili dlhú víťaznú sériu Dukly, vari 18 zápasov. Strieľal som vari od polovice ihriska, puk sa akosi postavil na hranú a brankár to nechytil. Už ani neviem, ktorý gólman to bol. Nikdy som nebol „bombardér“ ako trebárs Ľubo Sekeráš, gólov som dával menej, ale na niektoré sa dá spomenúť.“
A čo najobľúbenejší spoluhráč? Dá sa vypichnúť jeden? „Môžem povedať, že vždy som mal šťastie na dobrých spoluhráčov. V Trenčíne Jožko Daňo, Braňo Jánoš, Jano Pardavý, Sekeráš, Dalibor Kusovský, Maroš Smerčiak a mnoho ďalších, v Nitre neskôr Jožo Kováčik, Dušan Milo. V Skalici som bol zase so Žigom (Pálffym, pozn. aut.), bratmi Ivičičovcami, v Slovane trebárs Halaj, Cíger. Je toho veľa. Zhrnul by som to tak, že som mal na spoluhráčov naozaj šťastie.“
Počas kariéry ste sa objavili v šiestich extraligových mužstvách, ďalšie dve ste okúsili za riekou Moravou. Atmosféra na ktorých štadiónoch vám utkvela v pamäti? „U nás je to tak, že na väčšine štadiónov je atmosféra až v play-off. Ľudia si hovoria, že „na play-off idem, ale na základnú časť nemusím.“ Aj preto chodí počas základnej časti okolo 1500 ľudí. V Nitre to bývalo iné. Keď som tam hrával, tak už počas rozcvičky bolo v hľadisku 2500 ľudí a potom sa to celé zaplnilo. V tých rokoch, 2004-2006, to bolo perfektné. Mesto hokejom žilo, ľudia tiež. Mužstvá sa tam báli chodiť hrávať, pretože 2:0 sme viedli už len tým, že prišli diváci.“
Aký bol váš najkrajší hokejový zážitok? „Pre hokejistu a športovca je najkrajšie, keď vyhrá posledný zápas sezóny, čiže titul. Ale krásne boli aj moje dve účasti na MS. Dovtedy som sa len pozeral na také podujatie v televízii a nenapadlo by ma, že sa tam raz dostanem. A odrazu som bol v spoločnosti všetkých tých Kanaďanov, Fínov, Švédov a ostatných.“
A najhorší zážitok? „Ja ich veľa nemám. Mal som skôr pohodovú a šťastnú kariéru bez zranení. Vyhli sa mi aj operácie ramien, kolien. Také veci sa mi vyhýbali. Na zlý zážitok si ani neviem spomenúť a vlastne ani nechcem. Radšej si pamätám len to dobré.“
K Vladimírovi Vlkovi neodmysliteľne patrila a patrí prezývka „Vlčák.“ „ To je odvodené od môjho priezviska. Dokonca aj nejakí tréneri mi hovorili, že do hry idem „po hlave,“ takže to súvisí aj s tým. Dokonca som rovnaký ešte aj keď teraz hrávam futbal za našu dedinku (smiech).“
Autor: Martin Hrotek
Zdroj: HokejPortal.sk - 15.1.2013